S Lukášom Zorádom (nielen) o U. Ecovi a nigérijských autoroch

0
31. máj 2015 at 1:02  •  Posted in dlhé bookrozhovory by  •  0 Comments

IMG_8079

Foto: František Nozdrovický

Po dlhšej odmlke pokračujeme v sérii rozhovorov o knihách: tentoraz s Lukášom Zorádom, terénnym pracovníkom  občianskeho združenia Človek v ohrození. Lukášovo meno vám pravdepoodobne niečo hovorí – je autorom početných článkov na blog.sme.sk, v ktorých reflektuje svoj pobyt v Keni, kde momentálne pôsobí; od roku 2013 prispieva aj do .týždňa. Okrem toho, že rád píše, aj rád číta (napokon, je to zrejmé aj z jeho textov na blogu). Keď som ho poprosila, či by mohol vybrať jednu knihu, o ktorej by porozprával, jeho odpoveď bola takáto: 

Chvíľu som premýšľal a naozaj si nie som istý, či dokážem vybrať iba jednu knihu. To je, akoby ste sa ma opýtali, ktoré svoje dieťa (alebo rodiča) mám najradšej. Zdá sa mi kruté a nespravodlivé vybrať iba jednu knihu – ovplyvnili a k srdcu mi z totiž rôznych dôvodov prirástli mnohé knihy rôznych žánrov.” 

Keďže nechcem nikoho z oslovených “hostí” trápiť (naopak, som im veľmi vďačná, že si nájdu čas odpovedať na moje otázky), dohodli sme sa, že zoznam môže byť dlhší. Do užšieho výberu sa napokon dostali nasledujúce knižky.

 

Od duchovnej literatúry, cez historickú fikciu k exaktnej vede a nigérijským autorom
 

maly(1)V rôznych obdobiach života mi k srdcu prirástli rôzne knihy alebo ma nejakým spôsobom natoľko ovplyvnili, či zmenili môj pohľad na život a na svet, že nedokážem vybrať iba jednu jedinú knihu. Napríklad v puberte, v čase, keď sa najviac formovali moje postoje k životu, som aspoň raz ročne čítal Malého princa od Exupéryho a Siddhártha od Hermanna Hesseho. Obe knihy mi dávali pocit, že mám nad životom určitý duchovný nadhľad. Vytvorili vo mne falošnú ilúziu, že mi veľmi nezáleží na materiálnych veciach, a myslím, že to bolo dobre. Omnoho viac som sa sústredil na vyhľadávanie zážitkov ako na kupovanie nepotrebných imidžových vecí, zlatých retiazok a iných blbostí, ktoré mnohí moji súputníci považovali za veľmi dôležité. Nikdy som netúžil vlastniť auto, ale vždy som túžil vidieť a poznávať čo najviac miest, prírody a ľudí. Keďže mi to dodnes ostalo, myslím, že tieto dve krásne knižky, a zopár im podobných, patria medzi to najdôležitejšie, čo som kedy čítal, a navyše v správnom čase.

[Ešte vysvetlenie k tej „falošnej ilúzii“: V tej dobe sme s kamarátmi chodili často spávať pod širák, zabávať sme sa vedeli celé dni aj noci a okrem jedla a pitia (a oblečenia) sme k tomu skoro nič nepotrebovali. Mali sme pocit, že nám patrí celý svet (aj nám patril), ale nedochádzalo nám, že doma sa nám veci perú v pračkách, varí sa na sporákoch a filmy pozeráme v televízore, na počítači alebo v kine. Materiálne veci všetci potrebujeme. Niekto viac, niekto menej. Bez takej práčky sa síce dá žiť, ale kto si to skúsi dlhodobo, začne po nej túžiť. Takýchto materiálnych túžob sa nedokážem zriecť, ale aj vďaka filozofii spomínaných kníh nepotrebujem vlastniť každú novinku, ktorú zbadám v obchode alebo v reklame.]

491669

Neskôr som objavil romány profesora Umberta Eca – v tomto poradí: Ostrov včerajšieho dňaMeno ružeFoucaultovo kyvadloBaudolino a neskôr Pražský cintorín. K Ecovým knihám som sa dostal cez rozhovory s priateľmi, ako k väčšine kníh v tom období. V pamäti mi utkvel aj veľmi výrok nášho dejepisára, ktorý po dočítaní Foucaultovho kyvadla povedal, že svoj život začal deliť na dve časti: “Pred a po Foucaultovom kyvadle”. Takéto slová mladého človeka zaujmú – hneď chce vedieť prečo.

Zamiloval som sa do spôsobu, akým Eco spracovával historické fakty do fikcie a naopak. Často neviete, čo sa naozaj stalo a čo si spisovateľ vymyslel. Na konci knihy aj tak zistíte, že je to úplne jedno, pretože deijny nikdy nebudú úplne presné a vždy v nich budú existovať subjektívne verzie ich narátora či interpretátora. Práve vďaka tejto Ecovej schopnosti podať historické udalosti z rôznych pohľadov a vnútorných dilem ich skutočných aktérov vás nútia zamyslieť sa nad multiinterpretovateľnosťou histórie. Naučia vás aj jej citlivejšiemu posudzovaniu. To isté platí aj pre súčasnosť. Každý, kto sa zaujíma o konšpiračné teórie, mal by povinne čítať Foucaultovo kyvadlo a Pražský cintorín.

AchebeOd duchovnej literatúry, cez historickú fikciu k exaktnej vede a orientovanie sa na fakty a dáta (hoci môžu byť v priamom rozpore s tým, čo som si doteraz myslel) – asi tak by som charakterizoval svoj literárny posun od puberty k súčasnosti. Konkrétnym príkladom môžu byť knihy biológa a jedného z najvýznamnejších žijúcich vedcov E.O. Wilsona (Human Nature/ v češtine O lidské přirozenosti, Sociobiology, The Future of Earth, Biodiversity of Earth/ v češtine Rozmanitosť života). Autor v nich prepája hlboké poznatky z biológie človeka a sociálneho hmyzu, genetiky či evolúcie s humanitnými vedami. Čítanie jeho kníh je však veľmi nebezpečné. Keď do nich preniknete hlbšie a začnete si všímať, ako o svete rozmýšľajú ľudia okolo vás a ako veľmi sa toto rozmýšľanie rozchádza s vedeckými poznatkami, môžete sa na nejaký čas cítiť vo svojom prostredí akosi cudzo.

chimamanda-adichiePrechod k vedeckej literatúre neznamená, že som prestal čítať romány. Práve naopak. V týchto dňoch som ponorený do románov nigérijského spisovateľa Chinua Achebeho či jeho krajanky Chimamandy Ngozi Adichie alebo Keňanov Ngugi Wathiongo (The river between - o tomto diele som písal tu) a Byniawanga Wainaina (One day I will write about this place). Sú to všetko fantastické knihy zo súčasnosti aj predkoloniálnej a koloniálnej minulosti afrického kontinentu. Africkí autori píšu úžasne, pútavo, moderne a ponúkajú témy z ktorých ide ľudskej morálke puknúť hlava.

Absolútnou klasikou nigérijskej literatúry je kniha The things fall apart od Chinua Achebeho, ktorý je považovaný za otca africkej literatúry. Kniha je z koloniálneho obdobia. Vyšla aj v češtine pod názvom Svět se rozpadá. Bez predsudkov a zvnútra predstavuje dobré, zlé aj ťažko posúditeľné stránky tradičného kmeňového života v jednej malej oblasti Nigérie a jeho konfrontáciu s novým svetom, ktorý prinášali bieli misionári.

Z mladšej generácie je výnimočným talentom a uznávanou spisovateľkou spomínaná Chimamanda Ngozi Adichie. Čítal som jej román Purple Hibiscus a súbor poviedok The things around your neck. Charizmatickú spisovateľku si môžete veľmi rýchlo obľúbiť napríklad vďaka týmto dvom videám: jedno je o stereotypoch  a druhé o feminizme. Jej knihy sú takisto úžasné, ako tieto dva talky.”

Poznámka: Viac o Lukášovom pôsobení a živote v Keni (ale aj napr. aj o africkom súčasnom modernom umení) sa môžete dozvedieť v tomto rozhovore.

zoradLukáš Zorád vyštudoval učiteľstvo geografie a ekológie, kde sa intenzívne venoval environmentálnej výchove. V rokoch 2005/2006 absolvoval ročnú dobrovoľnícku stáž v environmentálnom centre Glyncornel vo Walese (VB) a od roku 2006 tiež aktívne pôsobil v občianskom združení Pangaea zameranom na environmentálnu výchovu a praktickú ochranu prírody. V roku 2010 úspešne dokončil doktorandské štúdium v odbore ochrana a využívanie krajiny. Od januára 2011 pôsobí ako terénny pracovník ČvO v Keni; venuje sa projektom potravinovej bezpečnosti a ochrany prírody.

 
Text: Lukáš Zorád, Veronika Svoradová // Foto: František Nozdrovický, archív L. Z., internet
Share on Facebook0Tweet about this on Twitter0Email this to someone

Leave a Reply

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>