Tomáš Gríger o nadčasovom posolstve v románe Knuta Hamsuna

0
19. september 2014 at 14:00  •  Posted in dlhé bookrozhovory by  •  0 Comments

6835157197_591a2f21ea_b

“Písal som si cestou poznámky. Čokoľvek, čo mi napadlo, lebo som mal pocit, že mám možnosť vidieť svet z iného pohľadu ako počas bežných pracovných dní, do ktorých bol doteraz môj život zamotaný na nerozuzlenie. Táto mi napadla pri obede na lavičke pri obrázkovom fjorde. Listoval som si v nedávnych fotkách z Londýna a čudoval sa, ako sa mi stal za niekoľko mesiacov ten život neskutočne vzdialený…“ (T. G.)

Sedím v kancelárii, je desať minút po obede. Predo mnou bliká obrazovka počítača s tabuľkami, ktoré čakajú na vyplnenie. Mysľou som na inom mieste: pravdepodobne premýšľam o knihe, ktorú som čítala cestou do práce, alebo sa snažím nezaspať a neodpadnúť rovno na klávesnicu. Akoby nie – ja, vyštudovaná „humaniťáčka“, zvádzam každý deň boj s kancelárskym životom, excelovskými vzorcami, bankovými účtami a mojou novou najlepšou kamoškou kalkulačkou. Prvé zamestanie po škole – všetko je iné: dospelejšie, ale i šedivšie, finančne oslobodzujúcejšie, a zároveň oveľa zaväzujúcejšie. Menej radosti, viac starostí…

Keď som si niekoľko mesiacov po zmene zamestnania a odbočení na inú, hrboľatejšiu, no dobrodružnejšiu cestičku otvorila prvý článok od Tomáša Grígera, musela som sa smiať. Úvodné zátišie, t. j. polystyrénová škatuľa s jedlom z donášky + počítač, mi totiž pripomenulo moje niekdajšie obedy v práci. V ten večer som sa začítala do príbehov o malinových cestách, putovaní po Európe a o jednom manažérovi, ktorý vymenil oblek za nepremokavú bundu, aby sa naučil, že chce mať už navždy málo vecí..

4971893985_47a6e91979_b

ViaMalina je mojím malým súkromným jazerom, pri ktorom si rada posedím vždy, keď mám pocit, že ma príliš pohlcuje ruch mesta, jeho večný zhon a nepokoj. O rozhodnutí Tomáša Grígera, fotografa a autora blogu ViaMalina, ktorý sa rozhodol vymeniť pohodlný, zabehaný a “úspešný” život za niečo úplne iné, už toho bolo napísaného i povedaného veľa. Mňa však zaujímalo niečo iné: intuícia mi našepkávala, že Tomáš ako človek, ktorý rád píše, by mohol rovnako rád čítať. Otázka preto znela rovnako ako vždy: Spomenieš si na knihu, ktorá bola pre teba niečím inšpiratívna alebo výnimočná? 

Hádate správne, Tomáš si spomenul si, a dokonca pre vás i niečo pekné napísal.

Príbeh o putovaní, severskej prírode a zemi zvanej Sellanraa

“Nedotknutou severskou slatinou sa brodí pútnik. Zastaví sa, miesto sa mu zdá vhodné na obrábanie. Tu sa usadí. Týmto obrazom sa začína kniha, ktorou si Knut Hamsun vyslúžil v roku 1920 Nobelovu cenu. Príbeh Izáka, hlavného hrdinu, je jednoduchý ako on sám. Žiadna hlboká dráma, napätie či prekvapivé obraty. Len verný opis života novousadlíka na samote.

S Izákom sa ocitáme v panenskej prírode, spíme na lôžku z ihličia, nosíme do dediny brezovú kôru a naspäť si prinášame prvé náradie a nástroje. Vysušíme slatinu, zaobstaráme si prvé domáce zvieratá, pustíme sa do obrábania pôdy, postavíme z hliny prvý príbytok… a takto deň za dňom tvrdou fyzickou prácou meníme svet podľa našich predstáv. Zabudnime ale na romantiku prírodného života. Izák nie je pekný ani múdry, je to hrubý chlap s mocnými rukami, celé dni sledujeme len jeho tvrdú drinu na poli či v lese. Sellanraa, ako nazve svoju zem, sa jeho pracovitými rukami postupne zveľaďuje. Vyrastie dom aj stodola. Prisťahuje sa ženská pomoc, ktorá sa zmení na lásku, nie však našu dnešnú romantickú či vášnivú, ale tvrdú prírodnú, neohrabanú. Inge tiež neoplýva krásou ani umom. Drsná silná žena so zajačím pyskom porodí jedno dieťa a druhé tajne zabije hneď po pôrode, pretože zdedilo jej telesnú vadu. Sellanraa nie je miesto naivných ilúzií o šťastí mimo dosahu civilizácie, to veru nie. Ľudia sa tu neštítia krutosti, sú chladní a úprimní ako samotná severská príroda.

Sellanraa sa tvrdou prácou z divočiny zmení na veľký statok plný detí, desiatok kusov dobytka, objaví sa píla na drevo aj prvý žací stroj… Slatina sa zmení na domov  osadníkov, roľníkov, poľnohospodárov. Zem je premenená.

Počas príbehu sa stále častejšie opakuje obraz kontaktu s mestom. Viaceré postavy v priebehu života na čas odcestujú do Bergenu a každá sa vráti s niečím, čo samota nepozná  s pýchou. Tá niekedy prerastá až do opovrhnutia sedliackym spôsobom života. Videli predsa široké ulice a murované domy, nosili klobúky a čisté košele s ligotavými gombíkmi, čítali noviny. Sedliak nenapreduje, každý deň rovnako tvrdo pracuje, nepreteká sa, nepovyšuje, žije v pokore. Pýcha, povýšenosť a ligotavé symboly modernej doby nenachádzajú miesto v pustatine, no neustále sa pripomínajú ako búrka za kopcami, ktorú nevidíme, ale už počuť dunenie jej hromov.

Ako hmla sa v príbehu objavuje starý notár Geissler, očarený samotou na Sellanraa. Práve on prináša medzi jednoduchých ľudí nadhľad skúseného a múdreho človeka. “Ľudia a príroda na seba neútočia, uznajú si navzájom, nesúperia spolu, nepretekajú sa o niečo, vyhovujú si navzájom. A uprostred toho všetkého chodíte vy, obyvatelia Sellanraa, a vodí sa vám dobre.”

TG

Na území zeme sa nachádza aj veľké bohatstvo, medená hora. Prichádzajú baníci, strieľajú a vŕtajú do zeme akoby v dokonalom kontraste s osadníkmi, ktorí žijú v súlade s prírodou. Nakoniec baňu zavrú, nemôže konkurovať novým náleziskám v Amerike. Právnik Geissler vystríha pred týmto dravým spôsobom života:

“Chyba je, že nechcú držať krok so životom, že chcú ísť rýchlejšie ako život, že chvácu a vrážajú si do života ako kliny. Ale potom hlásia sa boky týchto klinov: zastavte, praská to, zadržte! Potom ich život pomaly, ale iste gniavi. A potom sa začnú bedákania o živote, zúrenie proti životu!”

Izák na konci príbehu stráca silu, starne. Jeho syn však pracuje s ním, aby raz prebral usadlosť po otcovi. Tak vznikne akoby večný organizmus, ktorý tvorí rodina, statok a polia. Na Sellanraa nepotrebujú viac na prežitie, ich zem je sebestačná, uživí sama seba a svojich osadníkov. Tento spôsob života existoval tisíce rokov, no industrializácia a ďalší vývoj ho vytlačili na okraj spoločnosti. Svet sa zmenil, nemôžeme osídľovať novú zem, už jej viac niet. Ak by sme mohli, chceli by sme spať v ihličí, drieť na poliach a začínať budovať svoj svet od nuly, vlastnými rukami? Zvykli sme si na pohodlie. Uzamkneme sa do väzenia hypoték, ale sme v teple a v bezpečí. Nájdeme si akúkoľvek prácu, aby sme si kúpili veci, vďaka ktorým bude náš život ešte pohodlnejší – auto, techniku, pekné oblečenie. Nie, nechceme spávať v ihličí deň cesty od najbližšej dediny alebo v hlinenom dome so statkom, priznajme si to. Sedliak Izák je teda porazený, jeho spôsob života bol prevalcovaný tým naším  dravým pretekom o lepšie miesto na zemi… ale na zemi, ktorá nie je naša. Kniha Požehnanie zeme je nadčasové posolstvo, jednoduchý opis drsného života prvousadlíka, ktorý však v sebe obsahuje Geisslerovu výstrahu. Izák je podľa neho pán, gróf pustatiny, on má zem, kde znejú spiežovce, týčia sa staré hory a svietia hviezdy, to nemá hraníc, to je niečo. My sme blesk, rýchli ľudia súčasnosti. “Ale blesk sám osebe je neplodný.”  Bez budúcnosti.”

385720_8159

Tomáš Gríger (1982)  odrastený v malom banskom meste Handlová, vyštudovaný stratég a plánovač, pôsobil 8 rokov v marketingu ako “Data planner and analyst” v srdci Londýna. Popri tejto vnútorne nanepĺňajúcej profesii intenzívne písal, fotografoval a cestoval. Nakoniec sa rozhodol zmeniť svoj profesijný život a po niekoľkomesačnom blúdení severskou pustatinou sa vrátil s hlavou plnou motivácie a nápadov na Slovensko, kde už tretí rok úspešne funguje ako fotograf a grafik na voľnej nohe. Okrem toho je maratónsky bežec, železničný modelár a z presvedčenia aktívne podpopruje projekty, ktoré pomáhajú ľuďom vytvoriť si napĺňajúce zamestnanie. A áno, ešte stále jazdí na červenej Vespe.

 Text: Tomáš Gríger, Veronika Svoradová
Fotografie: Tomáš GrígerMichal Matloň
 
Share on Facebook0Tweet about this on Twitter0Email this to someone

Leave a Reply

Môžete použiť tieto HTML značky a atribúty: <a href="" title=""> <abbr title=""> <acronym title=""> <b> <blockquote cite=""> <cite> <code> <del datetime=""> <em> <i> <q cite=""> <strike> <strong>